Sloboda, filharmónia, nedeľné nakupovanie a cesta do Severnej Kórei

Prepáčte mi, že tento článok bude trochu dlhý a trochu o mne. V poslednej dobe som verejne napísal pár názorov, s ktorými mnoho mojich priateľov nesúhlasí. Ako napríklad, že som proti povinnému zatváraniu obchodov v nedeľu, alebo že som proti financovaniu futbalových zápasov, filharmónie, opery alebo hoci svätej omše z našich daní. Nie, určite nie som žiaden sociálny netvor.

Myslím si, že je to trochu inak. Moje názory opieram o sústavu mojich osobných hodnôt. Tie mám, neskrome si myslím, že celkom premyslené a dosť pevne ukotvené. Nie často ich upravujem, nieto ešte mením. Konkrétne názory však upraviť a aj zmeniť viem a pomerne často to aj robím, napríklad vďaka feedbackom v diskusiách pod takýmito úvahami. Ani názory však nemením na základe toho, že si to želá väčšina, ani na základe rôznych emocionálnych pseudo-argumentov typu „ale posledných 500 rokov to bolo tak, tak to musí byť dobre“. Musia byť dobre vyargumentované a v súlade s mojimi hodnotami, ktoré sú na rozdiel od názorov na konkrétne témy omnoho stabilnejšie.

Verejne píšem väčšinou len tie názory, v ktorých mám ako-tak jasno. Samozrejme, že nemám na všetko názor. Je množstvo tém, na ktoré nemám názor z dôvodu nedostatku informácií – to je v podstate väčšina všetkých na svete existujúcich tém a na rozdiel od mnohých internetových diskutérov nemám problém si to priznať. A potom je dosť veľa tém, na ktoré názor nemám, lebo som k nemu zatiaľ nedospel, aj keď som o tom často premýšľal. Niekedy to dokonca vychádza z rozporu mojich vlastných hodnôt (záleží od uhla pohľadu), o tom píšem neskôr.

Práve niektoré z tých hodnôt a z nich vyplývajúcich základných stanovísk by som Vám rád objasnil a potom možno lepšie pochopíte môj postoj aj v tých otázkach, v ktorých ste ma možno považovali za tak trochu ujetého. Ďalší disclaimer – nechcem Vás tým nijako presviedčať a vôbec mi nevadí, ak budete mať iný názor. Bude mi stačiť, ak pochopíte východiská toho môjho a bonus bude, ak mi budete venovať čas v diskusii o ňom.

Každý má nárok na tú svoju slobodu a nemám právo mu na ňu siahať len preto, lebo si myslím, že nekoná správne.

Mojou hlavnou hodnotou v živote je sloboda. Dá sa povedať, že všetky ostatné hodnoty z nej priamo alebo nepriamo vychádzajú.

To sú hodnoty ako napríklad tolerancia. Tolerancia v zmysle uznania, že každý má nárok na tú svoju slobodu a nemám právo mu na ňu siahať len preto, lebo si myslím, že nekoná správne. V mojom osobnom živote sa napríklad snažím toleranciu uplatňovať aj tam, kde to trebárs od iných ľudí nevyžadujem. Ja neriešim, kto ako parkuje, či dodržuje kadejaké všadeprítomné (žiaľ často nezmyselné a samoúčelné) pravidlá, alebo či robí bordel pri stole v reštaurácii. Tolerujem každého správanie a životný štýl koľko sa dá, pokiaľ tým neohrozuje alebo nepoškodzuje mňa a mojich blízkych (Edit: samozrejme aj akýchkoľvek iných ľudí, pokiaľ je v mojej moci s tým niečo spraviť). Čudujem sa ľuďom, ktorí potrebujú volať políciu na zle zaparkované vozidlo, alebo na človeka, spiaceho na zemi. Ešte viac sa čudujem ľuďom, ktorí pľujú na moslimku v šatke, alebo na pár gayov, vedúcich sa za ruku.

Ďalšou hodnotou, ktorá stojí za zmienku, je rovnosť všetkých ľudí. Tu upozorním, že nejde o rovnosť socialistickú. Nie, nemyslím si, že každý má mať rovnaký majetok, rovnaké postavenie, alebo podobne. Ale každý má mať rovnosť pred zákonom a rovnosť v zaobchádzaní. A hlavne rovnosť v hodnote ľudského života. Pokiaľ možno, aj rovnosť v príležitostiach. To ale objektívne nie je možné vždy zabezpečiť, a určite by som sa to nesnažil zabezpečovať nasilu. Je veľmi veľa pokusov, kedy to nedopadlo podľa očakávania. Čisto teoreticky vzaté mám však za to, že rovnosť príležitostí je súčasťou slobody. Z praktického hľadiska toto však nikdy nejde stopercentne zabezpečiť.

Myslím, že je vidieť, že všetky tieto hodnoty (a ďalšie) priamo vychádzajú zo slobody. Napriek tomu sú však niekedy vo vzájomnom rozpore. Aj sloboda môže byť chápaná rôzne. Typickým, až epickým, rozporom v chápaní slobody je jej liberálne (progresívne) a libertariánske (voluntaristické) poňatie. Obom týmto myšlienkovým smerom ide o slobodu, ale každý má o jej predstave a presadzovaní veľmi rozdielne predstavy. Obe na teoretickej úrovni chápem a preto ich rozpor býva často identický s rozporom v mojich vlastných hodnotách, ktorý ústi do nejasnosti v názore na niektoré témy. Tie ale schválne nekomentujem a neriešim, kým si ten rozpor najskôr sám neujasním napríklad čítaním názorov ľudí, ktorých v podobných témach rešpektujem.

Apropos, rešpekt. Rešpekt je tiež dôležitou hodnotou. Predovšetkým rešpekt voči názorom iných ľudí. Rád diskutujem, ale neodsudzujem ľudí za iný názor. Naopak, iné názory vyhľadávam, lebo človeka obohacujú. A jednoznačne rešpektujem právo ľudskej bytosti mať iný názor napríklad na svoj vlastný spôsob života. Zároveň však vyžadujem rešpekt voči môjmu právu určovať si atribúty môjho života. Kto mi ho nepreukazuje, hovorí tým, že nemá rešpekt ani voči mojej slobode.

Štát

Z týchto mojich hodnôt napríklad vychádzajú mnohé moje názory na štát a jeho účel. Myslím si, že mnoho z mojich priateľov ma vďaka mojim názorom považuje za pravicového anarchistu. Iní moji priatelia (obvykle práve pravicoví anarchisti) ma zasa považujú za typického kaviarenského liberála. Nemyslím si, že som čokoľvek z toho, alebo som možno oboje. Ale späť k tomu štátu.

Ešte som sa v mojich názoroch nedopracoval k tomu, aby som bol zástancom neexistencie štátu. Nemám od toho ďaleko, ale len preto, lebo ma štát každý deň v praxi presviedča, že všetko čo robí, robí zle. Chápem však, že nežijeme v ideálnom svete, a nejakú formu autority na niektoré – veľmi úzko definované činnosti – stále potrebujeme k prežitiu. To je na inú debatu.

Uprednostňujem však čo najštíhlejší a najmenší štát, s čo najužšou paletou právomocí. Štát sám o sebe je totiž už z definície nástrojom obmedzovania slobody. Vydáva nariadenia, príkazy, zákazy, všetko povinné pre všetkých ľudí a následne na nich násilne vynucované (pokuty, polícia, súd, väzenie). Štát sa ťa nepýta, či s niečím súhlasíš alebo nesúhlasíš. Štát rozhodne a svoje rozhodnutie vynucuje. Z tohoto pohľadu nie je rozdiel medzi demokratickým štátom a diktatúrou, okrem volieb. A keďže vo voľbách má môj hlas váhu limitne blížiacu sa nule, považujem to za veľmi slabú (skôr teoretickú) útechu.

Samozrejme chápem koncept spoločenskej dohody. Čiastočne sa naň štát odvolávať môže, ale nie úplne. Dohoda je dohodou len vtedy, ak je uzatvorená dobrovoľne a dá sa z nej spravodlivo vystúpiť. To sa žiaľ vo vzťahu k štátu len tak nedá. Štát jednostranne určuje pravidlá pristúpenia k dohode a vystúpenia z nej, čo už samo o sebe porušuje definíciu dohody.

Akýmkoľvek zásahom do ľudskej slobody vzniká určitá morálna škoda.

Štát pracuje formou zásahov do slobody. Inak pracovať nevie. Ak by sme mali štát, ktorý funguje na báze dobrovoľnosti, nebol by to štát, ale dobrovoľné združenie. Preto si myslím, že štát by mal zasahovať do slobody čo možno najmenej a keď už do nej zasahuje, tak len v nevyhnutných a morálne obhájiteľných prípadoch. A ktoré sú to? Akýmkoľvek zásahom do ľudskej slobody vzniká určitá morálna škoda. Preto sa v mojom rozhodovaní, čo je akceptovateľný zásah do ľudskej slobody, riadim jedným pravidlom – testujem, či sú pri tomto zásahu splnené dve podmienky. Prvá podmienka je adekvátnosť. Ak je morálna škoda spôsobená zásahom do ľudskej slobody menšia, ako je morálna škoda spôsobená nezasiahnutím, v tom prípade je zásah odôvodnený. Ak je však väčšia, vtedy je to zásah neodôvodnený, a štát naň nemá morálne právo.

Druhou podmienkou je, že danú morálnu škodu nie je možné odvrátiť iným spôsobom, ako zásahom do slobody. Ak je síce potenciálna morálna škoda vysoká, ale je zároveň možné ju odvrátiť inak (napríklad sa o to vie postarať trh bez toho, aby sa niekomu do slobody zasahovalo), tak štát nemá morálne právo použiť svoje donucovacie prostriedky a zasahovať.

Dva príklady najskôr bez štátu:

  1. Redistribúcia bohatstva. Na ulici žijú dvaja susedia. Jeden nemá žiadne auto, a do práce chodí celé kilometre peši. Druhý má dve parádne autá. Je morálne jedno auto tomu bohatšiemu susedovi zobrať a dať ho tomu chudobnému, aby sa mohol do práce voziť? Nie, určite nie je. Morálna škoda vo forme násilného siahnutia na majetok je väčšia, ako odvrátená morálna škoda, ktorá je v hodnote pár otlakov, ak vôbec existuje.
  2. Záchrana ľudského života. Toho chudobnejšieho suseda zrazí náhodné okoloidúce auto, ktorého vodič utečie. Nešťastník na zemi krváca a pre zjednodušenie povedzme, že jediný spôsob ako ho zachrániť, je okamžite ho odviezť autom do nemocnice. Bohatší sused to však odmietne spraviť, a odmietne aj Vám požičať na tento účel svoje auto. V takomto prípade je odôvodnený zásah do slobody a násilné odobratie auta bohatšiemu susedovi na čas nevyhnutný na prepravu zraneného do nemocnice. Odvrátená morálna škoda je totiž ľudský život.

Áno, chápem, že je niekedy veľmi ťažké rozhodnúť o tom, kedy nastáva aká morálna škoda a ktorá je vyššia alebo nižšia. Ale žiaľ, taký je život, rozhodujeme o tom denne a často aj zle. Preto by som sa v tomto iba držal jednoduchej zásady konzervatívnosti – ak si nie som istý, radšej sa zásahov do slobody zdržať a nerozhodovať za druhých ľudí.

Ako preniesť toto pravidlo na existenciu štátu a na jeho právo zasahovať nám do slobody? Aplikovaním toho istého princípu. Napríklad:

  1. Podľa mňa je morálne obhájiteľná existencia sociálnej záchrannej siete. Násilné odobranie malej časti majetku človeka vo forme pravidelných daní je morálne menšou škodou ako škoda na ľudských životoch v dôsledku hladu alebo nemožnosti dostať prvú pomoc a zdravotné ošetrenie. Dokonca je to podľa mňa obhájiteľné aj v porovnaní s nemožnosťou detí dostať vzdelanie z dôvodov hmotnej núdze.
  2. Čo podľa mňa morálne obhájiteľné nie je, je štátne financovanie rôznej zábavy a koníčkov – napríklad športu, náboženstva alebo kultúry. Samozrejme, že nemám nič proti kultúre! Veď väčšina kultúry je aj tak financovaná zo súkromných zdrojov a funguje často lepšie. Ani proti športu nič nemám a vôbec nie – div sa svete – ani proti náboženstvu. Ale považujem to za „koníčky“, ktoré nie sú nevyhnutné pre prežitie a každý si ich má financovať sám. Nie je morálne ospravedlniteľné požadovať od iných (pod hrozbou násilia), aby mi ich financovali. Morálna škoda spôsobená násilným odobratím časti majetku vo forme dane je niekoľkonásobne väčšia ako morálna škoda spôsobená tým, že niekto bude mať o 50% drahší lístok do opery. Dokonca si myslím, shame on me, že z tohoto pohľadu je ďaleko ospravedlniteľnejšie štátne financovanie svätých omší, ako operných koncertov. Pre mnoho ľudí je totiž uspokojenie z náboženského vyžitia omnoho dôležitejšie pre prežitie, ako pre iných uspokojenie z kultúrneho vyžitia. Obzvlášť ak hovoríme o tých, ktorí sú často v tej sociálne ohrozenej skupine a nemôžu si dovoliť platiť ani za omše, ani za operu. Ale stále si myslím, že hoc obhájiteľnejšie, stále nie dostatočne obhájiteľné.

Štát tu nie je na to aby riadil životy svojich poddaných ale na to, aby svojim občanom slúžil.

Zhrnutie: Štát tu podľa mňa nie je na to aby riadil životy svojich poddaných ale na to, aby svojim občanom slúžil. Má im slúžiť vo forme odvracania morálnej škody, ak ju nie je možné odvrátiť iným spôsobom. A pritom čo najmenej zasahovať do ich slobody.

Ľudia

Ďalším z mojich nosných názorov, vychádzajúcich z mojich hodnôt, sa týka schopnosti a práva ľudí rozhodovať o tom, čo je pre nich dobré. Priznám sa, že nemám o mnohých ľuďoch valnú mienku, čo sa týka ich inteligencie a empatie. Preto si aj svoju sociálnu bublinu úmyselne formujem a púšťam do nej len ľudí, ktorí za to stoja. Napriek tomu mám veľký rešpekt voči slobode každého človeka. Vo sne by ma nenapadlo niekomu nariaďovať, ako má žiť svoj život.

Ak si je niekto istý, že vie, čo je pre iných ľudí dobre, a cíti právo im to nariaďovať, mal by sa zamyslieť nad tým, ako by sa cítil, keby bol on sám obeťou takéhoto sociálneho inžinierstva.

Už len definovať, čo „je pre ľudí dobré“, mi robí veľký problém. Ja viem čo je dobré pre mňa (resp. ani to neviem na sto percent, ale určite to viem lepšie, ako ktokoľvek iný). S veľkým rešpektom s manželkou riešime to, čo je dobré pre naše deti. Už tam si nie sme a nemôžeme byť na sto percent istý, či konáme správne, a ako to deti raz vyhodnotia. To samozrejme znásobuje náš rešpekt voči takýmto rozhodnutiam. Neviem, ako by som si mohol byť istý, čo je dobré pre môjho suseda a už vôbec nie pre ľudí, ktorých ani nepoznám. Ak si je niekto istý, že vie, čo je pre iných ľudí dobre, a cíti právo im to nariaďovať, mal by sa zamyslieť nad tým, ako by sa cítil, keby bol on sám obeťou takéhoto sociálneho inžinierstva.

Myslím si, že každý môže mať svoj názor na to, čo je správne a ako viesť svoj život. Môžem to ostatným odporúčať, môžem ich presviedčať, argumentovať, vysvetľovať, môžem na nich naliehať, ale v žiadnom prípade ich nemôžem nútiť prijať môj náhľad na život. Dokonca, ak mám otvorenú myseľ, mal by som ich aj počúvať a pokúsiť sa chápať ich argumenty. Ako by som ja mohol vedieť čo je pre nich dobre? Ako si môžem byť istý, že to čo je dobre pre mňa, je dobre aj pre iných? Že jediná správna pravda je tá moja? A ak si niesom istý, nie je bezpečnejšie, ak sa tou mojou pravdou budem riadiť ja a každého nechám žiť si tú svoju?

Ale, a to je dôležité, rovnako odmietam právo kohokoľvek iného určovať mne, ako mám žiť. Tak, ako ja nemám právo určovať, čo je dobré pre môjho suseda, rovnako ani môj sused nemá právo určovať, čo je dobré pre mňa.

Tak ako ja nemám právo niekomu zakazovať chodiť sa modliť do kostola alebo do mešity, nikto nemá právo zakazovať mne napríklad nakupovať v nedeľu alebo piť alkohol. Toto je za čiarou mojej tolerancie a spoločnosť, ktorá dovoľuje dopúšťať sa takéhoto zásahu do slobody, nie je morálna.

Politici si žiaľ myslia, že s mocou danou im od ľudí vo voľbách, majú zrazu morálne právo rozhodovať, čo je pre ľudí lepšie. Či je pre nich vhodné alebo nevhodné nakupovať v nedeľu, jesť bravčové mäso, piť alkohol, fajčiť marihuanu, s kým majú mať sexuálny pomer, kto si môže adoptovať dieťa, alebo hoci aj to, či je pre ľudí lepšie počúvať operu, alebo dychovku. Toto je pre mňa neakceptovateľné a nepochopiteľné. Ak som dostatočne svojprávny na to, aby som si mohol zobrať úver, založiť spoločnosť, vstúpiť do obchodného vzťahu, alebo vychovávať dieťa, nie som dostatočne svojprávny na to, aby som rozhodoval o takých banalitách vo svojom živote ako napríklad kedy je vhodné ísť nakupovať, alebo či je pre mňa lepšie počúvať vážnu hudbu, blue-grass alebo death-metal?

Akú mienku má v skutočnosti politik o svojich občanoch, ak síce do kamery tvrdí, že si ich váži, ale nehanbí sa nariaďovať im ako smú a ako nesmú žiť? Ja som už na úvod čestne povedal, že o mnohých ľuďoch nemám extra dobrú mienku. Ale nikdy by som si ich nedovolil tak ponižovať, aby som im určoval pravidlá ich súkromného života v oblasti, ktorá sa ma nijako netýka.

Ako som povedal vyššie – štát má morálne právo zasiahnuť do slobody len tam, kde odvracia jednoznačne väčšiu morálnu škodu. Určovaním pravidiel života však väčšinou žiadnu morálnu škodu neodvracia. Nenastáva žiadna morálna škoda nakupovaním v nedeľu, ani konzumovaním bravčového rezňa. Pokiaľ si teda stále hovoríme sekulárny štát.

Aby sme však neostali len pri náboženstve. Sú aj iné kreatívne spôsoby, akými nám politici (podporovaní svojimi voličmi) chcú každý deň riadiť život. Z môjho pohľadu je principiálne nevyhnutné odmietať všetky formy zásahu do našich životov, pokiaľ nie sú nevyhnutné pre odvrátenie jednoznačne vyššej morálnej škody, ako je škoda spôsobená samotným zásahom. Preto neprotestujem, ak je vyhlásený všeobecný lockdown z dôvodu pandémie nebezpečného vírusu. V stávke sú ľudské životy a to je naozaj vysoká morálna škoda. Ale hlasito sa búrim, ak sa o také niečo politik pokúsi bez závažného dôvodu v podobe jednoznačného odvracania vyššej morálnej škody. Ak budeme totiž tolerovať bezdôvodné obmedzovanie slobody v drobnostiach, ani sa nenazdáme, a po čase sa ocitneme v Severnej Kórei.

Autor:

Igor Strečko

Podnikateľ, founder hostingovej a cloudovej spoločnosti Webglobe a CEO webhostingovej skupiny WY Group. Cestovateľ, otec krásnej rodiny, poľovník, digiálny a technologický enthusiast, „progresívny libertarián“ a internetový mudrlant :-).

7 názorov k “Sloboda, filharmónia, nedeľné nakupovanie a cesta do Severnej Kórei”

  1. Je to sranda, uz nejaku chvilku rozmyslam ako sa mam spravne vyjadrit. Tak sa asi vyjadrim uplne jednoducho a nebudem spekulovat. Rada citam tvoje komenty, mas zaujimavy pohlad na veci. Velakrat sa v podstate s tebou zhodnem. No, ale k tomuto clanku. Tiez v podstate suhlasim s tym co si napisal, aby som bola strucna, nevadia mi ani otvorene ani zatvorene obchody v nedelu. Viem sa zariadit v kazdom pripade. Nie som si ale ista, ci to ma byt nariadovane statom, nejakym zakonom, usmernenim a pod. , aj ked ako som uz napisala mi nevadi, ak budu v nedelu zatvorene. Co sa tyka nabozenstva, tak tuto celkom nerozumiem financovaniu statom, co sa tyka sportu, tu asi rozumiem trochu viac (moj syn hra futbal, tak som trochu subjektivna). Aj ked pri jednom ide o mentalne zdravie, pri sporte mozno viac o fyzicke, aj ked spojene ciastocne aj s tym mentalnym. Kultura je tiez podla mna dolezita. Ci a do akej miery ma byt financovana statom, tym som sa pravdupovediac nikdy nezaoberala. Ale ina vec ma napadla, ked som si tento tvoj prispevok precitala. Myslis, ze je nasa spolocnost natolko vyspela, aby bola schopna existencie bez nariadeni, zakazov a prikazov (myslim konkretne nasa slovenska)? Tuto popravde nie som si uplne ista, nechcem tym ale povedat, ze s tym suhlasim. Len si neviem uplne predstavit jej fungovanie bez tychto „regulacii“. Na opacnej strane je tu zas otazka ako daleko mozu tieto zakazy, prikazy a nariadenia zajst. No, nie jednoducha tema, ale je dobre citat a pocuvat nazory inych, tak ako si to aj ty napisal. Aj ked clovek nemusi nesuhlasit, aspon sa zamysli a to je dobre (aspon podla mna).

    1. Ahoj Zuzi. Ako sama píšeš – Tebe nevadia ani otvorené ani zatvorené obchody, ale nemáš potrebu niečo z toho niekomu nanucovať formou štátnych zákazov alebo príkazov. To je veľmi správny prístup. Ľudia sa vedia sami slobodne zariadiť a rozhodnúť, netreba im riadiť životy v najmenších detailoch. Ale, aby som sa vyjadril k tvojej otázke – aj napriek tomu, že si myslím, že ľudia vedia svoje životy riadiť najlepšie a nepotrebujú k tomu vševedúceho pastiera, aj tak je moja odpoveď Nie. Žiaľ, nemyslím si, že naša (slovenská alebo iná) spoločnosť je natoľko vyspelá, aby vedela fungovať úplne slobodne. Proste ľudia nie sú natoľko inteligentní, aby pochopili, že môžu svoje životy žiť slobodne a pritom tolerovať, že niekto žije svoj život inak a nemať s tým problém. Zároveň existuje skupina ľudí, ktorá sa neustále snaží s inými „vyd.bať“ a jediné čo im v tom zabráni, je hrozba štátnej sankcie. Preto, bohužiaľ, určité regulácie stále potrebujeme. To ale neznamená, že ich potrebujeme toľko, koľko sa nám ich dostáva. Politici neustále vyvíjajú nové a nové, stále nezmyselnejšie a zbytočnejšie. Podľa môjho názoru by štát dokázal efektívne fungovať s nanajvýš 10% zo všetkých súčasných regulácii a všetkým by sa žilo šťastnejšie a slobodnejšie.

  2. Skvele napisane, ale dovolim si k tomu napisat uvahu. Vo svojom clanku rozoberas stat ako nadradeny subjekt a zaroven aj nositela principu obmedzovania slobody hlavne tej bezdovodnej. Moj pohlad na tento princip je ale z opacneho konca a teda od jednotlivca. Nebudem pisat elaborat o velkosti autora ale chcel by som poukazat na to ze volic je ten kto chce urcovat inym zivot, ci uz vedome alebo nevedome, robi to. Tym koho si voli a preco si to voli. Stat je len reflexiou vyspelosti a kulturnosti danej spolocnosti. Nie je povodcom neduhov ktore opisujes. Ak raz 70% ludi na Slovensku je intolerantnych ku homosexualom tak stat to bude reflektovat. Aj keby si zaviedol absolutnu priamu demokraciu. Cize k tvojmu favoritovi poslednych dni a teda zakazu nakupovania v Nedelu. Mna netrapi, a ani nezaujma ci je taky zakon a ci ho Matovic uzakoni alebo nie. Mna zaujma princip a dovod preco to ludia chcu. Nie ty.. Ale jeho volici (a aj nevolici)… Smerom ku statu by som vobec nevyvijal ziadnu aktivitu, ani blogovu, ani aktivisticku, ani politicku. Je to ako dohovarat zrkadlu. Dolezita je aktivita v spolocnosti tak aby ludia nieco zmenili, zacali nieco ine praktizovat alebo aspon inac o tom zmyslat . Stat sa sam prisposobi.

    1. Výborný komentár, Jozef. Môžem len súhlasiť, lebo máš úplnú pravdu. Politici (a štát) sú len zrkadlom svojich voličov a niekedy dokonca odrážajú hlavne tie najhoršie vlastnosti. Vlastnosti a názory, ktoré si bežný človek ani nedovolí prejavovať verejne, pod svojim vlastným menom, ale najskôr zvolí politika, ktorý má odvahu s tým hnojom ísť von prvý, a bežní „anonymní“ občankovia sa potom už len pridajú. Typickým príkladom sú Kotlebovci – po ich zázračnom úspechu (kto predtým tušil, že je medzi nami toľko fašistov?) sa ich podporovatelia s odpornou rasistickou rétorikou vyrojili odvšadial. Ale oni tu boli, len sa dovtedy za svoje názory hanbili. Už sa nemusia.
      Ale späť k téme. Ja sa samozrejme neprihováram zrkadlo. Neprihováram sa ale ani voličom. Aspoň nie všetkým. Môj impakt je na maličkú skupinu ľudí a vlastne iba na ich názoroch mi záleží. Neriešim nejakú anonymnú masu Ficovoličov, alebo Matovičovoličov, ich názory nemám šancu ovplyvniť. Mojim cieľom je to, aby ľudia, na ktorých mi záleží – čiže moji priatelia a širšie okolie – chápali moje postoje. Ak sa pod ich vplyvom zamyslia nad tými svojimi, je to ešte bonus na viac. Žiadne vyššie ciele nemám.

  3. Zaujimavy pohlad na vec a zrozumitelne napisany clanok. Tiez sa priklanam k vacsine nazorov a suhlasim, ze stat by mal mat len iste „kompetencie“. Ale… musim suhlasit aj s Jozefom, prirovnanie s dohovaranim zrkadlu je velmi trefne a zial aj presne. „Stat“ ma len tie „hodnoty“, ktore maju jeho obcania. Tak isto suhlasim s tym, ze nie sme ako spolocnost, co spolocnost, ako druh, vobec schopny uplnej slobody, stale mame potrebu sa delit na cervenych, modrych, takych, hentakych, co samo o sebe je problem, lebo to v konecnom dosledku vediet k obmedzovaniu „tych druhych“. Neviem, ci je to dane evolucne alebo nejako historicky, nie sme schopny tolerovat jeden druheho, ak to vybocuje z naseho moralneho ramca. To, ci su v nedelu otvorene obchody alebo ci niekto bude jest bravcove alebo nie, nema nijaky vplyv na spolocnost, jedine, ak tak na toho jednotlivca. Jasne, ak ma byt otvoreny obchod aj v nedelu kvoli mne, tak tam bude musiet sediet aj nejaky pokladnik (alebo konecne vymyslime system „samoobsluhy“ bez ludskej obsluhy). Je to zase o tom, ci mne zalezi na to, ze niekto kvoli mne nema nedelu. Malo kto vnima suvislosti dalej ako za hranicu vlastnej rodiny. Utopia, ja viem, ale nejako to ani nikto neriesi. Su staty, kde je v nedelu zatvorene a nikto to neriesi, tak isto ako staty, kde je otvorene non-stop a tiez to nikto neriesi. Existuje vobec niekde na svete model fungovania statu, ktory by nemal v sebe zabudovanu tuto elementarnu „povinnost“ zasahovat do slobody svojich obcanov ? Ako by to asi dopadlo, keby neboli zakony ale len odporucania, keby nebolo vynucovanie ale len dobrovolna baza… v sucasnom stave asi dost strasidelne. Coho sa bojim, a ukazuje sa odovodnene, je, ze sa vzdy najde „moralne“ ospravedlnenie nejakeho obmedzenia slobody alebo prav pomocou „nazoru“ vacsiny. Darmo budete vedecky, vecne a fakticky argumentovat, prevalcuju vas emocie „vacsiny“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *